23-10-2007 jeden z mnohích mojich dní

Publikoval » Katka » Október 23rd, 2007

Nie, na dnes nemám žiadny výmysel, ani vymyslenú naivnú bájku, ani smiešne ilúzie. Ani neviem aké príbehy – ale mám tu znovu niečo z môjho dňa. V práci ma milo privítalo moje pracovné miesto, ktoré si žiadalo zobudiť sa – teda zapnúť lampu. Vonku sa vymienali kvapka po kvapke a ja som sa tešila, že som konečne v teple a že spraktizujem môj denný rituál – kapučíno.

Áno, zvykla som piť kávu ale keď som pocítila, čo robia tri šálky silnej kávy za deň, tak som to radšej nechala tak a pijem taký grc že ,, dva v jednom,,. Existuje aj ,,Tri v Jednom,, a dokonca keď som raz šla IC-čkom do Popradu spolu s Majom, tak bolo dokonca ,,Jedno v Jednom,, - tuším že sme sa na tom pučili dosť dobrú chvíľu. Káva v jednom, no dobré – áno, vtedy som si objednala ,,Jedno v Jednom,, - a dalo sa to celkom.

Takže dnes ráno – rituál – zapať pc, odbehnúť dať variť vodu, zapať kúrenie, otvoriť skrine – veď nech mám všetko po ruke, keď sa smerom ku nim otočím. Vedela som, že mám dnes málo času, pretože chodím do autoškoly a tak som hodila oči na kalendár a moje čmáranice. Že čo to kvázi na dnes máme na pláne.

Milujem rutinu v účtovníctve a milujem ju ešte viacej, keď ju týždeň nemám. No najviac milujem Maja, to je jasné – to len aby niekto zle nepochopil, že práca mi je prednejšia ako láska. Som úplne typická závisláčka, ktorá však net veľmi nepotrebuje, keď je s jej partnerom. Keď pri mne nie je, tak zapnem bud icq, alebo gmail. V práci nemôžem ani to ani to, ale kto vie že na gmaily sa dá tiež kecať? Ja predsa všetko stíham a ten mini-pokec počas práce mi snáď nik nebude vyčítať. Tak teda logon-ujem sa na gmail, otváram stránku ministerstva financíi a logon-ujem sa tak isto a tam čekujem, čo aké protokoly mi prišli. Celkom som spokojná lebo v databoxu nič nie je. Pozerám, že Majo ma červený krúžok – zrejme zasa fbi-kuje v informatických prkotinkách o dušu.

Nuž nechám ho. Zdravím kamoša a ďakujem ďalšiemu za jedno video, ktore mi poslal ohľadom Marcusa Millera. Na toho Jazzmanna totiž idem 1.11.07, Divadlo Aréna, organizuje http://www.doubleheadpro.com/ prosím vás pekne áno? Tak teda otvorím aj môj účtovný program. Odskočím si po vodu, ktorá by sa hádam už aj tri krát dovarila. Lenže v kuchyni nemám tie vrecúška ,,Dva v Jednom,, - tak nalievam vodu do šálky, ktorú som pre zmenu uchmatla kolegyni, keďže moja sa znovu túla asi v druhej kuchyni. Áno, máme dve kuchyne. A jedna je takmer moja, lebo kto sa bude trepat do zadu do kuchyne najkrajtšou cestou? No ja predsa, lebo v predu sa vždy človek zakecá s kolegyňami a oni su fakt zlaté – a potom máš problém tvôj vzácny čas účtovať na klienta. Nie, nedá sa to len tak hociako na hocikoho, pretože každý klient ma určiu kapacitu a keď podľa štandartu potrebuje jeho účtovníctvo hodinu, tak potrebuje maximálne hodinu a nie viac a koniec debaty.

Dnes bol taký zvláštny deň, lebo som prakticky ani neúčtovala. Skôr som kontrolovala mzdy z roku 2006 u klienta, ktorého sme nedávno prebrali. Niečo sa mi tam nepáčilo a nepáčilo sa mi správne. Prípad vyšetrený.

Hodiny ubehli rýchlo, Majo šiel neskôr na obed a chudák – dilema dňa – čo si dať na obed – samozrejme že jeho písomne premýšľanie o tom čo by si teoreticky podľa menu mohol dať mi šteklilo moj žalúdok. Ja som sa uskromnila – ďalšie kapučíno a tuniaková čiabata. Čiabata je taliansky chlieb a moc chrumkavý – teda ak ho v obchode dostatočné chrumkavo upečú, ale ja si vyberám, takže tak.

A boli tri hodiny a môj čas na útek do autoškoly – stres? Ani nie, len som sa rada tvárila, že sa veeeeľmi ponáhľam. Prečo? No aby si náhodou niekto nezmyslel, že ešte mám chvíľu čas a môže ma tým ešte chvíľu zaťažovať.

Chcela som si slobodne počlupkat po mlákach a namočiť tým moje úplne nevhodné zimné boty do dažďa. Do autoškoly mi zostávalo na koniec ešte 10 minút. Autobus mi stál tam kde má byť, ale ja si vravím: a čo, tak prídem hned po 16tej a hneď sadnem do auta a nebudem vyčkávať, pretože načo pôjde môj učitel so mnou skôr na jazdu, a to presne o 5minút skôr, keďže 5 min sa mu neplatia predsa. Samozrejme že počká a bude so mnou sedieť do 16tej v autoškole.

Tak som stála na zastávke pod stromami, s čiernym dážnikom nado mnou a čumela som na ľudí, ako sa rozčulovali že im ušiel bus. Ach, no strašné niečo verú – tragédia, šišmária. Dotrepali ku pri mňe dvaja mladíci – jeden ,,krajší,, než druhý. Jeden z nich bol vysoký a kráčal ako keby bol nad ním strom hneď alebo čo – krčil sa ako blázon, rozkrok že akurát, tak na golfovú guličku streliť, no a ten ,,krásny,, pohľad nebudem komentovať. Samozrejme že mal NIKE – tenisky a rifle mal take úzke a krátke že mu fajne vykúkali aj také divné deravé – šedé, žeby boli až take čisté šedé? – ponožky. Reku okay Coolman, máš asi štýl. Ten krpec vedla neho nebol o nič lepší. No ale mali dva mobily každý, vedeli nadávať vo vete aj tri krát a žuvačky tiež vedeli žuvať – ako také ťavy. Úžasné teda, ach jo.

Ďalším busom som sa už zviezla – jednu zastávku, taku dvoj-minútovku. Do autoškoly som ešte pocupkala asi 5 minút, takže som prišla o 16:05. Pohodička.

Mal o 5 min viac platených za to že na mňa čakal, a ani sa mi nepoďakoval. A potom mne vraví, aká je tá dnešná mládež nevďačná. A jazda? O tej inokedy, o nich inokedy, aj o autoškole inokedy. Dnes bol deň, keď kvapkvalo a ja som ho po dlhom čase vnímala naozaj veľmi naplno.

A čím to je? Tým včerajším …čím to je….

andartu potrebuje jeho u a kekoho, pretože každo kuchyne najkrajtšou cestou?