Čas nevylieči všetky rany, iba posunie hranicu bolesti

Publikoval » Katka » Máj 15th, 2007

        Je to Hafanov názov a ona sa len na chvíľu ponorila do jej spomienok. Do akých iných, keď najlepšie pozná snáď len jej city a spomienky – mala by. A predsa patria do toho aj ostatní – bez vás by čas ani nebol, ani spomienky, ani rany, ani bolesti, a ani  hranice.

    Sme to my, čo si kladieme hranice pred nás a snažíme sa žit ,,medzi nami,,. Predstava robiť si čo len chceš je rovnako absurdná, ako myslenie, že neublížiš nikomu lebo to sám nechceš. Človek žije medzi ľudmi a i keď sa tak veľmi snaží žiť spravodlivo – bolesť a určité sklamanie nikto nikomu neušetrí. Ale prečo? Asi preto, lebo sme rôzny. Každý má svoje vlastné zmiešanie takzvanej aury, i keď to píšem len obrazne, no nie je to tak? Čas lieči? Nepovedala by som. Dá sa to aj tak povedať, no vlastne lieči vlastné pod-vedomie, ktoré si vedome uvedomuje, že čo sa prečo stalo, respektíve, čo to človeku spôsobilo, prinieslo, odnieslo atď. Kráčam ako každý druhý z nás, vlastnou charakteristickou chôdzou, hľadám, badám a niekedy spadnem do mláky v ktorej sa odráža smutná tvár. Slabá? Ani nie, len sa nepotrebujem hrať na silnú kačicu, ktorá vie kopať – to viem sama dobre, ak chcem úprimne.

    Ja mám skôr pocit, že vedomie rastie a pribúdaním nových myšlienok, názorov sa mení aj vnímanie bolesti. To čo ma desilo keď som bola menšia, ma dnes ani už netrhne. Dnes mám iné priority a s tym súvisiace citlivé prežívanie. Či to čas vyliečil? Áno, rástla som no niekedy mám pocit, že občas niekto ani len nerastie – duševne – zostáva vo svojej un-reliaty a čerpá názory z kníh ktoré slušne recituje. To vie snáď každý, kto má pamäť a vie čítať. A kto vie sa preniesť cez breh, ktorý nesie bolesť. Kto vie sa preniesť cez hranicu kde sa pichľavý pocit končí a človek pocíti úžasnú úľavu – má silu ísť do niečoho nového, ma znovu svetlo, necháva to, čo ho ťažilo za hlavou a pozerá na to akýmsi naozaj spokojným pocitom. Myslíš, že sa to nedá? Kedysi ho to tak trápilo, čas prešiel, nových ľudí spoznal, možno aj v inej krajine žije, čas sa posunul – a obraz vlastného života nesie nové farby. Myslíš že je to len časom? Nemyslím si. Dovolím si tvrdiť, že to najhlbšie sa odohrá v tvojom ja. Poznám desiatky ľudí, ktorí majú toľko nepokojnosti v sebe, že to až cítiť. Toľko ľudí, tak smutných. S týmto napíšem o jednej babičke. Chodím účtovať priamo ku jednému klientovi. Keďže som tento týžden bola skor u nich ale nik tam ešte nebol, tak som si sadla na lavičku neďaleko. Všimla som si, že ide okolo mňa veľa starých ľudí z vozíčkom, ktorý si pred seba posúvali. Neskôr som si zisťovala, že ozaj bol neďaľeko starobinec. Ľudia si chodili do Sparu – obchod – po koláč, mlieko a podobne babičkovské vecičky. Vyhrievala som sa na rannom slnku, zamyslela som sa nad tým, že už je tu ďalšie leto, spolu s vami. Niekto nový, niekto nie.

Vedla mňa si sadla jedna babička. Bola smutná a viem že premýšľala nad minulosťou. Teda spomíňala. Ruky mala už trošku skrútené, vlásky stočené a na hlave babičkovský ručník, mala fialovú letnu sukňu, ktorá jej siahala pod kolená, hrubé bandáže atd. Chcela som ju potešiť, ved sa určite s nikým takto nerozpráva. Dali sme sa do reči o slnku a o tom ako je teplo – paráda. Trošku sa ku mne však po chvíli naklonila a povedala: dievčatko moje, drž si spomienky, čas sa ti hneď skráti ak budeš vo veku ako som ja.

Rozprávala mi trochu o jej chorobe – rakovina. Mala 3 dcéry – vždy chcela chlapčeka, ale nevyšlo im to. Muž jej zomrel – zaspal a už sa nezobudil. Bolo to už dávno. Dcéry majú svôj život. Ona by veľmi rada bola posledné roky pri nich – veď ich nosila v brušku kedysi. No nechce sa im starať do života. Bolo mi mierne z toho do plaču. Pochopila som, po čom túžila. Pýtala som sa jej, či to jej dcéram vravela – že nie, majú vlastný život. Bolo mi smutno. Objala ma a vlastne miesto toho aby som ju podržala, podržala ona mňa. Aby som život na plno žila a aj zo zlého čerpala, pretože každá udalosť zrodí nové myšlienky. Ten čas jej utiekol a kedˇ budeš sedieť sám na lavičke a nik nebude vedla Teba, tak si uvedomíš, že síce sa zlé veci stali, ale …. Bolel Ťa ten čas, keď si bol s ňou, bolelo ťa, keď si sníval a žil si život s úsmevom? Tak prečo dovoliť  nechať ovládnuť svoju dušu hnevom, ktorý sa krátko zrodil a bolesť spôsobil, iba preto že človek je človek, iba pre to, že nik z nás nie je dokonalý, iba pre to že človek má nie len city, ale aj posadnutia, túžby a vysnívané ilúzie a každý má z nás vlastnú silu. Alebo si myslíš, že čas je schválne niekedy tak kruto dlhý, hlavne keď ťa niečo bolí. Ale keď lásku cítiš a na plno žiješ ti uteká a sype sa spomedzi tvoje prsty.

Sype sa aj tak, je len na tebe čo ty s tým časom po čase urobíš a ako na neho budeš spomínať…ale treba vedieť aj úprimne odpúšťať a svoje ja poznať…a tie hranice? To záleží na tom ako ďaleko je tvoje srdce s dušou, aj aby odpustilo …

It’s your life