Čím to je ….
Publikoval » Katka » Október 22nd, 2007
Sú dni, kde sa doslova cítim akoby stratená, i keď som v pohode. V pohode myslím tak, že nie som chorá, neležím v horúčkach, žiadne fofry vo vzťahu, hádky s ľudmi, nechutné konfrontácie atď. Naozaj je v podstate kľud, ale iba naozaj v podstate.
Možno je to tou jeseňou a tou náhlou zimou, alebo jednoducho tým, že nie som typ ženy, ktorá zakrýva jej city, jej myšlienky. Áno, mám veľku hubu a je mi dobre, ak dám zo seba svoje pocity von. No niekedy sa stanú veci, a ja jednoducho byť ticho musím. Mám rada ticho, ale také pokojné, nevynutené. Také ticho, že to vlastne ani už ticho nie je, skôr kľud, ozajstný vnútorný kľud, ktorý pocítim, keď slobodne kráčam po uličkách, na ktorých sa na okrajoch farebné lístie usadilo.
Kamarát sa ma pýtal, či mi vadí tento čas. Práveže nie, naopak: je pekný, myslím počasie. Nemám nič proti trochu kvapiek z neba, ani proti snehu, ani proti pochmúrnemu počasiu i keď tá energia slnka ozaj trochu chýba. Nevadí mi ani, že musím zo sebou trepať stále dáždnik a byť stále pripravená, že čoskoro bude stres v metre, na cestách, keď každý pôjde pod dáždnikom, len pôjde každý zrazu kvôli dažďu tak rýchlo ako keby nemal deň zrazu 24hodín. Nevadí mi ani, že člapnem do dažďovej mláky, kde sa zdeformuje môj pohľad.
Pocit, že niečo chýba a chcela by som to, a keď si myslím, že to už mám, tak vlastne zistím, že som sa zmýlila. Iba som chcela, aby mi to chýbalo. No dôvod je skrytý v inom kúte.
Ten boj vnútorny, a tak nepoznaný. Čo s tým, keď bdiet a mlčať mám, keď veci potrebujú čas, no kvapky nádeje tečú dole cestou. Čo ak víde slnko a hneď všetky tie kvapky vysuší?
Ani netuším, odkiaľ naozaj sa tie pocity berú, pretože mám veľa dôvodov byť úplne šialene vysmiatá a aj to dať najavo, ale asi ma ten čas plný melanchólie donútil hľadať ťažké myšlienky.
A možno bol všetko len sen, ktorý som ti len niekedy povedala, aby som zabila ten upršaný deň bez čaju a chuti vstať, bez chuti sa pohnúť z postele, z veľkou chuťou zostať pri tebe schúlená.
