Keď nenávisť v srdci kvitnúť začína…
Publikoval » Katka » Apríl 1st, 2007
Nad touto vetou som sa zamyslela, keď v mojom srdci, v mojej hlave atd. nastala búrka a odpor voči našim susedom. Inak som človek, ktorému sú určité veci jedno a som dosť flegmatik voči ľudom ktorých nepoznám, ale aj tak som si musela nedávno priznať, že mám odpor voči ľudom, ktorí robia zle. Zdá sa vám to ako logické myslenie, veď kto si dá dnes ,,srať na hlavu,,
Cestovala som do Bratislavy, keď som sa dala do reči s jednou ženou a jej mužom. Pochádzali z Chorvátska. Ani neviem ako, dostali sme sa na tému – Kosovo. Rozprávali mi veci, ktoré si ani netrúfam napísať. Prežili peklo. Jednu vec z ich rozprávania predsa len poviem. „Kosovo je ovplyvnené Islamom“ – tak znela ich spoločná veta. Ja nie som veriaca, teda som, ale neverím v boha a pod. Ten muž mal sestru, ktorá bola žurnalistkou v Kosove a Macedóníi. Zrazu bola preč, tri roky o nej nič nepočuli – až našli jej posekané telo v Kosove. Dôvod smrti bol článok, v ktorom písala o Kosove a šialených veriacich bez schopnosti akceptovať inú vieru. Ten muž povedal: „Pozri, ak niekto zabije psa, šteká sa po ňom? Nie! Tak je to v Kosove. Ak niekto niekoho zabije, nešteká sa po ňom. Pes, človek – nikoho to nezaujíma“.
Ešte sme sa chvíľu rozprávali. Boli to zlatí ľudia, ale boli plní nenávisti voči Turkom a všetkým, ktorí uznávajú moslimskú vieru. Došlo mi z toho trochu smutno, lebo tí, ktorí im ublížili, ich ,,nakazili svojou nenávisťou,, a oni to dávali ďalej. Áno, chápem že ich sestra zomrela, resp. ju zabili kvôli vlastnému slobodnému názoru. Mala držať hubu? Neviem. Ja rešpektujem každé náboženstvo, ale to neznamená že sa ku nemu aj automaticky hlásim.
Nesúhlasím ani s jedným náboženstvom, a preto ani k žiadnej viere nepatrím. A zaradenie typu ,, no možno verím trochu v to,, neuznávam. je to každého osobná vec, ale zrejme tu a tam náboženstvo tak preveľmi ovláda ľudí, že myslia iba podľa toho, čo im bolo dané. Spýtaš sa ich osobnú otázku, otázka na telo a oni sú len to jediné schopní – zabíjať. Nie je to zúfalé? Aj ja mám skúsenosti s ľuďmi, ktorých by som zaradila medzi fanatikov určitej viery. Ale nikdy ma nenapadlo im do očí hádzať moje názory ohľadom viery. Prečo? Kvôli strachu?
Aj, ale hlavne kvôli tomu, že si to ani ja neprajem, aby mne niekto vo viere rozkazoval, že veriť musím a ku niekomu sa hlásiť mám atd. Bojím sa však jednej veci, a to len preto, pretože som tiež človek, ktorý si na veky po hube stúpať nedá. A to tej, že sa stanem jedna z tých, ktorí chodia po ulici s pohľadom nenávisti voči tým, ktorí napríklad nosia telá zahalené v čiernom. Robiť si zle navzájom. Veci typu – ako ty mne, tak ja tebe. Nie som typ človeka, ktorý je práve taký, i keď tiež nie som anjelom. Ale toto sú veci, ktoré obmedzujú človeka, prestáva byť slobodný, žije v strachu, opatrnosti a čaká len na to, aby si vybil energiu, keďže vďaka vlastnej blokáde s ňou múdrejšie zaobchádzať nedokáže.
A pri tom tí ľudia žijú vo Viedni, kde sa ani nenarodili, ale Rakúsko ma svoje zákony a oni ich porušujú a sú plní nenávisti. A mne nejde z alebo do hlavy, že či za to všetko môže len viera. Nemyslím si to.
A ja? Ja sa na takých ľudí dívam s ľútosťou. Viem sa brániť, ale v prvom rade neútočím na ľudí, že ,,čo sú oni a ich viera atd.. Je mi ľúto, že ich život je naplnený nenávisťou, že sa zaoberajú, ako komu zle urobiť, ako koho uraziť, ako komu podať šíp do rúk, ako komu podať kúsok svojej nenávisti voči samému sebe ďalej – ako niekomu dať prostým prejavom najavo, že nezvládol život a zabudol sa tešiť z maličkostí, ktoré sú samozrejme, že zabudol, že základom šťastia je láska a schopnosť vedieť odpúšťať. Občas sa bojím, hlavne ak viem, čoho sú tu ľudia schopní.
Môj kaderník je z Turecka, moja susedka je z Kosova, môj trafikant je z Maďarska, klienti pre ktorých robím, sú z Talianska, Francúzska, Turecka, Brazílie, Švédska, Japonska atd.– a nikomu nič nevyčítam. Veď všetci žijeme aj tak na jednej zemi a vlastne nikomu nič nepatrí, hlavná vec, že jeden druhého vďaka (ne)slobodnému mysleniu nenávidíme alebo…
