po jej stopách a myšlienkach

Publikoval » Katka » Marec 28th, 2007

Kráčam po svojich stopách. Iba po tých smiem kráčať slobodne – a nik mi do toho nič nemôže. Nie je to sebecké myslenie? Ani nie, sebecké by bolo, ak by som chodila po stopách, ktoré nie sú moje. A koľko ľudí sa o to snaží? Zaradiť sa do života ako takého nie je vždy – so easy like you want.

Všetko naokolo mňa mi príde často umelé, príliš univerzálne na to, aby som sa mohla hlbšie do niečoho vžiť. A či chcem? Áno, myslím si, že je človek ako zviera a zvieratá ak sú zdravé, tak skúmajú, všímajú si, pozorujú. Smiešna predstava – keďže ja som typ človeka ktorý je myšlienkovo v pohybe, ešte rýchlejšie registrujem svoje okolie – čiže som zviera? A vieš, že mi je takéto prirovnanie sympatické? Zostávam slobodná, divoká a mĺkva – a to zvieratá ovládajú najlepšie. Ako inak – keď my im našou zdeformovanou rečou v ktorej sa miešajú rôzne jazyky, nerozumieme. Ale čo cit? Čo vnímanie? Čo ten vnútorný inštinkt, keď cítiš, že ten pes ktorý kráča pri tebe nie je dva krát sympatický už od prírody. Či kráča pekne po svojej vychodenej ceste a svojich stopách. A či má jasno, akým smerom chce ísť – nie len po svojich ale aj myšlienkovo? 

A kde je tá jednoduchosť, keď si vstala ráno a najprv si pozorovala slnečné lúče a tešila si sa na nový deň. Nevrav mi, že nemáš čas a že si zabudla na tie maličkosti, keď tvoja myseľ bola schopná snívať aj cez deň. Nie, denné sny nie sú smiešne. Uvoľnia hlavu, ktorá sa sústredí na pracovné alebo školské záležitosti a povedz mi – kto rád neuletí aspoň na chvíľu preč od reality. Toľko myšlienok a ani ich save-nuť ako to vie skvelo PC neviem. Ale viem, že stále kráčam po svojich stopách i keď som si dovolila kráčať po tých tvojich – ale nie sama, spolu s tebou. Máš už dávno X krát otrepaný názov, ktorý chcem niekedy opísať, obaliť, objať do mojich slov.

Možno sa mi to nepodarí, ale si základ každého života. Ak by ťa dieťa nemalo pár dní, zomrie na nedostatku Tvojich Dotykov. A tie kroky by nešli, nebyť tvojej energie a viery v teba. A tá cesta by nemala úsmev na stopách, keby niet tvojho tepla. a človek by na inú cestu prekročiť s druhou osobou nemohol, keby niet tvojho silného svetla, ktorý v očiach ti blízka….

A nie, nevravela som o zvieratách – ale o jednoduchosti a hĺbke ich myslenia – a predsa sú to len nepochopiteľné zvieratá, ktoré sa podradia nám ak chcú žiť medzi nami – aká hierarchia. A oni nás za to milujú a slepo nám dôverujú – a čo my? Ľudia?