Settled down by life

Publikoval » Majo » Marec 27th, 2007

Len včera som pozeral z výšky na mokrý chodník. „To by muselo bolieť“, pomyslel som si. Z deviateho poschodia sa veci zdajú príliš malé na to, aby človek pochopil ich veľkosť. Ako keby som sa snažil zaostriť pohľadom do očí slečny, ktorá prechádzala chodníkom. Zbytočné, a tak vrhajúc sa nie telom ale myšlienkami prelietavam ponad všetky spomienky školských rovnošiat.

Čas akoby zastal a snaží sa cúvať. Pre niektoré veci tu naozaj nie je priestor. Prvý kontakt s chladnými múrmi internátov a túžba po teple domova. Zvykneš si. A tak po dvoch rokoch neviem čoho som sa ocitol neviem kde. Neviem kde je miesto, kam smerujú ľudia od neviem kadiaľ. Vtedy človek spoznáva všetko vôkol seba. Smeruje, riadi, tŕpne každým pichnutím žihadla nezbednej včely. Vedomosti bývajú občas príliš trpké na to, aby ich človek strávil na prvýkrát. Zvykol som si na ich trpkosť a vycuciaval som ten med z tých včiel naozaj nenápadne silno. Niekedy mám strach, že mi vytečie hore krkom ako voda hore kopcom Magnetic Hill.

Prežúvajúc trpkosť som sa naučil užívať si sladké veci. Avšak orechové maslo chutí príliš sladko na to, aby ho človek zjedol na kilá. A tak hltajúc sa vrhám do nesvárov rôznorodých.

Aj dnes som sa pozrel z výšky okna na chodník. Štvrté poschodie už nie je tak vysoko, aby bol pohľad zahmlený. Po piatich rokoch o 5 poschodí nižšie. Napadlo ma, či sa raz neocitnem „na koberci“ života práve takou nenásytnosťou. Pozerať sa na život z výšky má svoje výhody aj nevýhody. Ako však na mňa pozerá život z úplnej podlahy sveta?

Ľudia majú rôzne vízie o budúcnosti. Veľakrát však spravia veci, ktoré neskôr ľutujú. Prečo však človek ľutuje tie najhnusnejšie veci až vtedy, keď doslova preletí rozbitou hubou ten svoj mokrý chodník? Ponížený život sa vtedy naň pozerá z výšky a opovrhuje ním. Presne tak, ako ním on opovrhoval celý život.

Ži a nechaj žiť.