Stonožka

Publikoval » Majo » Jún 25th, 2007

Zastala, natiahla si dvanásty pár svojich nôh, aby mohla pokračovať v ceste. Vždy bola najrýchlejšia, najstatočnejšia a najsilnejšia stonožka v okolí. Raz sa však všetko obrátilo a jej sto párov svalnatých nôh jej bolo na nič. Vtáci sú predsa rýchlejší ako ona. A všetkých jej kamarátov, pred ktorými sa tak vystatovala zjedli škorce.

Uvedomila si, že nemá nikoho, pred kým by sa mohla vystatovať. Nezostalo po nej nič, čo by ju pripomenulo iným. Nikdy nepomáhala, nik ju preto nemal rád. Aj keď ju obdivovali, v kútiku duše ju nenávideli. Už sa s tým vlastne zmierila, že jej osud skončí cvaknutím zobáka hladného škorca. Každým výstupom na povrch si bola istá, že je jej koniec. Nikdy však nebol.

Aj dnes, naťahujúc si nohy pri diere svojho prechodného domova, sa dívala na oblohu, či náhodou…

Dnes je krásny deň, nesvieti slnko, trochu pod mrakom, aj víchrice pominuli. Planktón sa kolísal na steblách trávy ako návnada na myši. Ona ho pojedala. Až keď zrazu, akoby sa zdalo, že už sa čosi stane, nestalo sa vôbec nič. Jednoducho dojedla a odpadla na vlhký list pri kameni.

Keď sa prebudila, lapala po dychu. Vôkol nej sa rozprestieralo sklenené kráľovstvo. Ocitla sa v skle na zaváraniny. Na prednom skle jej nového obydlia (akoby bolo známe, ktoré je to zadné) boli zavesené oči šibalských detí. Gúľali svojimi nezbednými okáľmi na pred chvíľou zobudenú stonožku a sledovali jej pohyby.

Zmrzla. Ostala prekvapená a v duchu sa pýtala:
- To ako teraz takto skončí môj život? Ja, najsilnejšia stonožka na lúke som sa dostala do paste nepodarených ľudí? – ostala prekvapene stáť a civela na decká.
- Vždy som chcela byť najlepšia a prekonala som všetkých mojich „nepriateľov“…priatelia, mala som ich vôbec? – zarazila sa zrazu stonožka.

Pozrela na sklo a zrazu si uvedomila, že všetko to bola len jej predstava. Celé tie jej dni života bola ona tá, ktorá chcela. Ona tá, ktorá dostala. Tá ktorá brala a nehľadela na dôsledky.

- Detí, večera! – zakričal ktosi spoza ich chrbtov a oni sa rozbehli do druhej miestnosti. Stonožka ostala v nádobe bez obecenstva, kde by sa aj mohla ísť? Steny klzké, ona znechutená a porazená tým, že nezomrie ako pravá stonožka (Pozn. autora: Nezje ju korec). Keď sa tak bezducho dívala na to priehľadné sklo, pýtala sa samej seba, komu by chýbala… Nikomu, nemala nikoho, kto by ju mal rád. Obdivovateľov mala veľa. Ale ani jeden z nich taký, ktorý by v nej videl dušu stonožky. A dokonca jej smrdel piaty pár nôh, pretože si na ne nevedela dočiahnuť.

Aj deti ju obdivovali, koľko má nôh a aká je veľká a silná. Jej to akosi bolo už jedno.

Deti dopili kakao a rožok s nutelou a ponáhľali sa naspäť k nádobe. Keď prišli k stonožke, tá ležala stúlená do klbka. Nedýchala. Deti s ju pokúšali zobudiť, ale márne. Stonožka pukla od žiaľu.

Celá lúka sa tvárila, akoby sa nestalo nič výnimočné, smutné. Život išiel ďalej. Ani v ríši stonožiek sa čas nezastavil. Zastavili sa iba chýry u neprekonateľnej stonožke. Koho by už zaujímala. Takých stonožiek je na svete viac. Majú obdiv, ale nemajú tých, ktorí by ich mali radi. Bez lásky to je v živote nielen pre stonožky ťažké. „Love will keep us alive“